Každé mesto má svoj Armagedon


Nikde nie je presne vyznačená hranica medzi mestom a voľnou prírodou. Mesto je element v pohybe, často agresívna chobotnica, rozťahujúca sa a tlstnúca na všetky strany, najmä keď nie je pod správnou kontrolou. Niekedy je to viditeľnejšie, inokedy si ľudia ani nevšimnú, že sa niečo zmenilo. Úbytok pôdy, zabetonóvanie veľkých plôch, považuje väčšina obyvateľov tejto krajiny skôr za víťazstvo človeka nad prírodou, než ako niečo negatívne, a ako vidieť na každom kroku, ani to nikoho veľmi netrápi. Prekonávať zaužívané klišé je únavné a protiviť sa úradníkom a miestnym zemepánom stále nebezpečnejšie. A tak sa môže drancovanie prírody nazývať pokrokom, čí verejnoprospešným alebo ešte lepšie, vyšším štátnym záujmom (viď TANAP po víchrici v roku 2004, ako dostatočne obludnú mierku hodnôt). Samozrejme, pokiaľ je to na Slovensku, kritika patrí len tým druhým, najlepšie niekde na odvrátenej strane sveta v mene osvedčených a oficiálnych eokologických bonmotov.  Slová už i tak stratili svoj pôvodný význam, o čo sa už dávno postarala štátna a najmä právnická mašinéria, podporovaná ich mediálnou gerilou, ktorá už dvadsať rokov vedie úspešnú psychologickú vojnu proti vlastným občanom. A tak sme dospeli do štádia, že každé slovenské mesto, mestečko, obec, údolie, údoličko,  má svoj Armagedon.

Možno sa to zdá prehnané, že píšem také tvrdé vyjadrenie k výstavbe, ktorá ďalej pokračuje a zrejme sa nezastaví. Ak by bolo toto územie vašim ostrovom, na ktorom by žili generácie vašich predkov, nebránili by ste ho? Ak nie, aké právo na život by ste vlastne chceli mať? Ale ono to vlastne takým územím aj je, len to už nie sme schopní vidieť.  A nie len tu, ale všade, každý meter štvorcový Slovenskej republiky!  Štát si nás ale vychováva tak, ako potrebuje – pokorných a oddaných k symbolom, nie ku skutočnej zemi a krajine.

Aj tu, ako inde, je problém skôr morálny, ak to budeme hodnotiť iba kvantitatívne, podľa rozmerov práve zasiahnutého územia. Treba brať predsa do úvahy, či niečo zveľaďujeme alebo ničíme. Ak odstraňujeme pôvodnú krajinu aj s celým podložím, premiestňujeme ho za pomoci bagrov a buldozérov, nie je rovnaké, ako na plochách zdevastovaných už dávno postupujúcou industriulizáciou a rozhodnutiami či činnosťami, ktoré si už nikto nepamätá. Takých území je v Košiciach viac než dosť (bývalá magnezitka, obrovská plocha nad ňou medzi Ťahanovcami a rovnomenným sídliskom, obidva brehy Hornádu, baňa Bankov), ale sú asi menej atraktívne alebo sa stavebne nevyužívajú pre iné problémy (náklady, nevyriešené vlastnícke práva a iné). Na takých plochách by to bol dokonca pozitívny jav, ale nie na území, ktoré je z krajinárskeho a botanického aspektu jedinečné, a má preto nevyčísliteľnú hodnotu.

Napriek tomu sa tak deje. Prečo je to tak, som už naznačil vo viacerých článkoch. Stačí sa pozrieť na zem pod nohami, tam kde žijete, aby ste to zbadali. Iba zem, nie televízne spravodajstvá, nie reklama, hovorí pravdivou rečou o nás všetkých – o tých, čo rozhodujú, aj o tých, čo im dovolili rozhodovať. Je v nej ukrytý obrovský potenciál, ale takisto sa dá ľahko zničiť.  Čítajte v zemi, v pôde, v hline okolo seba! Pozrite sa vľavo alebo vpravo od svojich dverí. Možno sa vám otvoria oči. Život je veľmi krehký.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: