Takeši Umehara – Pýcha Japonska


Táto esej je o Japonsku. Hodnoty, o ktorých hovorí, bohužiaľ na Slovensku neplatia, ale sú inšpirujúce aj pre nás. Čítajte pozorne, a potom si položte otázku, čo je vlastne pýchou Slovenska.

Na čo má byť vlastne Japonsko pyšné? Azda na oddávna vládnucu cisársku rodinu, ako si Japonci mysleli pred vojnou – a ako si to dodnes myslia niektorí príslušníci pravice? Iste, dynastia sa udržala na tróne veľmi dlho. Podľa Nihonšoki čiže Japonskej kroniky, najstaršieho historického diela, napísaného v 8. storočí n. I., počiatky cisárskeho rodu siahajú dvetisícšesťsto rokov do minulosti. Pochopiteľne, tento údaj nemožno brať celkom vážne, lebo záznamy o najstarších panovníkoch sú nespoľahlivé. No aj keby sme akceptovali len historicky potvrdené zdroje, presvedčili by sme sa, že predkovia dnešného cisára panujú v Japonsku okolo tisícpäťsto rokov.

V istom zmysle je to obdivuhodný výkon. Pokúsim sa však vysvetliť, že na tom nie je nič mystické a už vôbec to nie je dôvod, aby sa Japonci cítili nadradení nad ostatné národy sveta.
Japonci začali nazývať svojich vladárov tennó začiatkom siedmeho storočia – náhodou v tom istom čase, ako začali volať svoju vlasť dnešným menom Nippon. Tennó sa dnes takmer vždy prekladá ako cisár, ale je to zavádzajúci preklad. Od samého začiatku bola reálna moc týchto monarchov obmedzená. Často to bývali ženy alebo deti. Ozajstnú noc mali v rukách ich dediční poradcovia, ako napríklad rodiny Soga a Fudžiwara. Tennó bol vlastne náboženská postava a symbol jednoty krajiny – pripomínal skôr pápeža než cisára, ak by sme hľadali obdobu na Západe.
Pretože tennó priamo nezasahoval do politiky, nie je vlastne nič obdivuhodné na tom, že dynastia prežila zmeny na politickej scéne. Nejde mi do hlavy, ako by mohol niekto v Japonsku očakávať, že ľudia v iných krajinách budú chápať tento jav mysticky, a takisto sa mi nechce veriť, že by náš dnešný monarcha túžil po čomsi takom. Keby sa v anglickom preklade nikdy nebolo vyskytlo slovo cisár, tennó ako ustanovizeň by sa nebol stal príčinou takého zmätku.
Zrejme je oprávnené predpokladať, že pýcha na tenna viac-menej patrí minulosti. Čo teda môže poslúžiť dnešným Japoncom ako zdroj pýchy? Niektorí moji súkmeňovci sú až arogantne pyšní na búrlivý rozvoj japonského hospodárstva, vďaka ktorému sa krajina naozaj premenila na ekonomickú superveľmoc. Nájdu sa aj ľudia, ktorí tvrdia, že blahobytu Japonska je súdené vytrvať naveky, lebo je to produkt špeciálnej črty japonského národného charakteru.
No aj keby sme uznali, že Japonsko sa povznieslo do dnešných ekonomických výšin vďaka nejakým špecifickým črtám japonskej mentality, pokladám za neudržateľné tvrdenie, že tu zohráva úlohu niečo špecificky japonské. Verím, že z japonského vzoru by sa pokojne mohli učiť aj iné národy a mohli by dosiahnuť podobné úspechy ako Japonsko, keby si to želali.
Pretože mojím odborom je filozofia, musím sa priznať, že ma veľmi málo lákajú úvahy o ekonomických úspechoch svojej vlasti. Môj záujem však upútavajú hodnoty ľudského ducha. Ak preletíte pohľadom ľudské dejiny, zistíte, že ekonomický rozkvet netrval ani v jednej krajine pridlho. Fenícia zažila obdobie ekonomickej veľkosti takisto ako Kartágo, ale ich prosperita trvala iba niekoľko storočí.
Podľa mňa je dôležité to, čo zostane, keď sa skončí obdobie prosperity. Staroveké Grécko po niekoľkých storočiach slávy zanechalo ľudstvu veľkolepé dedičstvo: filozofiu Sokrata, Platóna a Aristotela, Homérovu epiku, Aischylove a Sofoklove drámy, veľkolepú architektúru a sochy. Sú to dôkazy, že grécka kultúra má trvalú hodnotu, ktorá jej zostala i po úpadku starovekého Grécka.
To isté sa dá tvrdiť o Európe. Vezmime si napríklad filozofiu. Dedičstvo, na počiatku ktorého stojí Bacon s Descartom a pokračuje cez Spinozu, Locka, Kanta, Hegla až po Nietzscheho, bude patriť do klenotnice kultúry, kým bude jestvovať ľudské myslenie.
Sú tu aj dramatické a iné literárne cennosti, ktoré nám zanechali Racine, Shakes-peare a Goethe, ako aj obrazy, sochy či hudba. To všetko bude tvoriť cennú zložku kultúrneho odkazu ľudstva ešte dlhé veky.
A čo Japonsko? Povedzme, že ekonomická moc našej krajiny ešte chvíľu potrvá. Čo zanecháme ľuďom budúcich storočí? Budú sa tešiť z nášho kultúrneho dedičstva? Žiaľ, odpoveď znie, že pravdepodobne nie. Prirodzene, nájde sa niekoľko jasných momentov.
Ľudia mimo Japonska si vážia filmy, ktoré nakrútil Akira Kurosawa, módne výtvory, ktorých tvorcom je Issei Mijake a kreslené filmy od Osamu Tezuku. A zopár našich vedcov, ako sú nebohí Hideki Jukawa a Ken’iči Fukui, získali medzinárodné uznanie vo svojom odbore. Kde je však náš príspevok v umeniach a humanitnej oblasti? Hreje nás vedomie, že obyvatelia iných krajín čítajú autorov, ako je Jasunari Kawabata a Jukio Mišima. Ich diela sa však ani zďaleka nevyrovnajú dielam veľkých gréckych a európskych spisovateľov. Nekladú si zásadnú otázku, ako by sme mali žiť.
Akosi sa neviem vyhnúť pesimizmu vo veci prínosu Japonska do pokladnice svetových hodnôt po tom, keď sa pominú dni jeho hospodárskeho rozkvetu. Bude to veľmi smutné, ak Japonsko nezanechá potomstvu nič hodnotné.
Ja osobne sa prikláňam k názoru tých, čo tvrdia, že ekonomická prosperita sama osebe predstavuje zlo, ak nie je schopná vyprodukovať kultúrne hodnoty – a krajina, ktorá rozvíja takúto kultúrne prázdnu prosperitu, neosoží zvyšku ľudstva, ale skôr mu škodí.
Nevyhnutne teda prichádzam k záveru, že my Japonci sa nemáme čo vystatovať svojou ekonomickou zdatnosťou.
Môžeme byť my Japonci na niečo pyšní? Povedal by som, že áno, môžeme byť pyšní na našu prírodu, presnejšie, na naše lesy. Lesy pokrývajú dve tretiny Japonska a približne štyridsať percent ich celkovej plochy rastie prirodzeným spôsobom, bez ľudských zásahov. Takým vysokým podielom lesov sa nemôže pochváliť nijaká iná priemyslová veľmoc. Je to zvláštnosť Japonska. Podľa mňa by sme mali byť pyšnejši na naše lesy väčšmi ako na hocičo iné a mali by sme si ich ceniť aj v budúcnosti. Toľko zalesnenej pôdy sa v Japonsku zachovalo z dvoch dôvodov. Jedným z nich je neskorý príchod poľnohospodárstva do krajiny – iba pred dvetisíctristo rokmi. Japonsko sa stalo poľnohospodárskou krajinou v podstate až v období takzvanej kultúry Jajoi, ktorá sa začala tristo rokov pred Kristom a trvala približne šesťsto rokov. Pred jajoiským obdobím boli Japonci – tak ako v dávnej minulosti obyvatelia ostatných krajín – lovci a zberatelia, presnejšie, rybári a zberatelia. A zdá sa, že rybárska a zberateľská kultúra sa v Japonsku mimoriadne rozvinula. Dôkazy poskytuje hlinená keramika objavená pri vykopávkach v Japonsku, datovaná sčasti do obdobia pred dvanásťtisíc až trinásťtisíc rokmi. Spolu s keramikou objavenou nedávno na Sibíri je to najstaršia keramika na svete.
V japonskom teplom a vlhkom podnebí rastie bujná vegetácia, vďaka ktorej sa v krajine rozvinula rybárska a zberateľská kultúra. Táto kultúra vrcholila pravdepodobne pred päťtisíc až šesťtisíc rokmi, v čase, keď sa v susednej Číne rýchlo rozvíjala roľnícka kultúra povodia Žltej rieky.
Raná civilizácia reprezentovaná keramikou nachádzajúcou sa v celej krajine, ale najmä na východe Japonska, sa volá džómonská. Možno ju pokladať za pravú lesnú kultúru na rozdiel od neskoršej jajoiskej, ktorá bola kultúrou pestovateľov ryže. Jedným z dôvodov, prečo sa v Japonsku udržali lesy, je skutočnosť, že džómonská kultúra trvala tak dlho a poľnohospodárstvo sa udomácnilo v krajine pomerne neskoro.
Ďalší dôvod, pre ktorý sa v Japonsku zachovalo toľko lesov, je fakt, že poľnohospodárstvo prišlo do Japonska z povodia rieky Jang-c’tiang v Číne. Tamojšia forma poľnohospodárstva sa týkala len rovín, kým kopce a vrchy zostali zväčša nedotknuté. V tom sa pestovanie ryže líši od pestovania pšenice, ktoré sa nevyhýba stráňam. A navyše tejto forme poľnohospodárstva je cudzí chov zvierat na pastvinách, ktoré si vyžadujú výrub stromov na kopcoch a horských stranách.
Vďaka tomu sa v Japonsku, počínajúc obdobím Jajoi, obrábali takmer všetky roviny (najmä v podobe mokrých ryžových polí), ale hornaté oblasti zostali bez výnimky zalesnené. Ovplyvňoval to aj fakt, že horské svahy v Japonsku sú poväčšine veľmi strmé, porastené bujnou vegetáciou a vôbec sa nehodia na pestovanie kultúrnych plodín či na pastviny pre domáce zvieratá. A pretože sa zachovali lesy, zachovala sa aj lesná kultúra.
Podľa mojej mienky nie je japonská kultúra unitárna, ako sa tradične hovorí, ale binárna. Pripomína grécku kultúru, ako ju chápe Nietzsche, ktorý v nej analyzoval dva prvky – apolónsky a dionýzovský.
V prípade Japonska je jedným prvkom džómonské rybárstvo a zberateľstvo čiže lesná civilizácia a druhým prvkom pestovanie ryže, civilizácia mokrých ryžových polí.
V najnovšom čase niektorí fyzikálni antropológovia presadzujú názor, že hlavní nositelia týchto dvoch civilizácií sa líšili od seba aj z rasovej stránky. Nazdávajú sa, že lesnú kultúru pestoval ľud ranomongoloidného typu žijúci v Japonsku od dávnych čias, kým kultúra pestovania ryže bola dielom ľudu novšieho mongoloidného typu, ktorý sa zjavil v krajine až za jajoiského obdobia.
Viaceré výskumy podporujú túto hypotézu, ktorá odmieta tradičný predpoklad, že japonský národ vzišiel z homogénneho roľníckeho ľudu.
Keby sme použili analógiu z geometrie, japonská civilizácia by nevyzerala ako kruh s jediným ohniskom, ale ako elipsa s dvoma ohniskami. Jedno ohnisko by tvorila džómonská lesná civilizácia a druhá jajoiská ryžová civilizácia. A japonská civilizácia vznikla splynutím týchto dvoch protirečivých prvkov.
Ak mi dovolíte, použijem príklad z každodenného života, a to z kuchyne. Akiste sa dá tvrdiť, že obľúbeným jedlom Japoncov je sašimi čiže surová ryba. Bez sašimi sa nezaobíde ani jedna slávnostná príležitosť. Ak sa však poobzeráme po svete, zistíme, že národy, ktoré pokladajú surové mäso či ryby za maškrtu, aká sa predkladá váženému hosťovi, sú národy s loveckou a zberateľskou kultúrou, napríklad Inuiti, bežne známi pod názvom Eskimáci, a sibírski Tunguzi. Ak Japonci jedávajú sašimi, možno to pokladať za dôkaz, že sú v istom zmysle podobní týmto loveckým a zberateľským národom.
Som presvedčený, že tento postreh je správny. Inakšie povedané, jedenie surových rýb v Japonsku je prežitkom loveckého a zberateľského spôsobu života, takisto ako u Inuitov a Tunguzov. Svojím spôsobom je absolútne japonským jedlom suši, pozostávajúce z rezov sašimi podávaných spolu s ryžou. Toto ľudové jedlo, dnes už pomerne dobre známe na celom svete, predstavuje amalgám dvoch japonských civilizácií – džómonskej, symbolizovanej jedením surových rýb, a jajoiskej, spätej s pestovaním ryže.
Zastavme sa ešte pri záhradách. Japonské záhrady sa dosť odlišujú od čínskych či európskych, predstavujúcich víťazstvo nad prírodou v uzavretom priestore. Čínske a európske záhrady pozostávajú z kvetín, rastlín a iných prvkov rozložených podľa istého poriadku a často geometricky prísne súmerných. Japonské záhrady nepredstavujú takéto víťazstvo človeka nad prírodou. Skôr reprezentujú samotnú prírodu, vlastne podstatu prírody.
Ak mám vysvetliť, čo pokladám za „podstatu prírody”, musím poukázať na to, že v prírode človek nachádza moria, hory, ľudský svet a božský svet. Japonské záhrady obsahujú všetky tieto prvky. Je to symbolická reprezentácia celého sveta. To platí dokonca aj o suchých záhradách, ktoré v japonskom stredoveku často zakladali na pozemkoch zenistických chrámov.
Tieto záhrady, využívajúce iba piesok a skaly, znázorňujú všetky prvky prírody: moria, hory, ľudský svet i božský svet.
K zakladaniu záhrad sa teda pristupuje v Japonsku zásadne odlišne od Číny či Európy. A to je podľa mňa dôvod, že japonská civilizácia je v zásade lesnou či rybárskou a zberateľskou civilizáciou.
Táto civilizácia nechápe prírodu ako terč nadvlády ľudí. Toto pozadie významne vplývalo na utváranie japonských náboženských predstáv.
Hlavné japonské náboženstvá sú budhizmus a šintoizmus. Ako je všeobecne známe, budhizmus sa zrodil v Indii a cez Čínu sa dostal do Japonska, ale šintoizmus sa všeobecne pokladá za domáce náboženstvo a nikto nepozná jeho pôvod.
Šintoizmus sa v priebehu japonských dejín dva razy dostal do popredia ako japonské štátne náboženstvo. Druhý raz sa to stalo v koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia a využili ho ako ideologický výraz japonskej nacionalistickej filozofie, ovplyvnenej vtedajším európskym myslením, najmä pruskými vzormi a bonapartiz-mom.
Prvým obdobím štátneho šintoizmu bolo siedme a ôsme storočie, keď sa v Japonsku prvý raz utvoril národný štát. V tomto období sa krajina začala volať Nippon a prvý raz začali oslovovať panovníkov titulom tennó. Šintoizmus sa stal štátnym náboženstvom krajiny. Poznal dva kľúčové rituály, a to harai a misogi. Harai sa dá preložiť ako očisťovanie či exorcizmus a predstavuje vyháňanie prvkov či osôb škodiacich štátu. Misogi čiže rituálna očista je nútená náprava takýchto škodlivých osôb.
Som však presvedčený, že šintoizmus vznikol ako uctievanie prírody a nemal nič spoločné s takýmto nacionalizmom. Poučné je, že na pozemkoch šintoistických svätýň sa vždy nachádzajú lesy. Mohli by ste sa pýtať Japoncov na príčinu a pravdepodobne vám ani jeden nedá odpoveď. No hoci nepoznajú príčinu, všetci Japonci vedia, že v šintoistických svätyniach sa nachádzajú lesy. Inakšie povedané, ak tam nie je les, nie je to šintoistická svätyňa.
To neplatí o budhistických chrámoch v Japonsku. Pri tých zavše bývajú lesy a ino-
kedy zasa nie. Väčšina šintoistických chrámov má zobrazenia nejakého zvieraťa, ktoré sa pokladá za božské, alebo v ňom vidia posla bohov. V jednej svätyni to môže byť had, v inej líška, srnka či krava.
Zdá sa mi, že šintoizmus je pôvodne istý druh uctievania prírody, zakorenený v lesnej civilizácii. Ťažko povedať, k akému svetonázoru sa hlásil pôvodný šintoizmus, ale na základe rozličných dohadov usudzujem, že vyzeral asi takto: Keď ľudia zomrú, po smrti ich duše opustia telo a odoberú sa do ríše mŕtvych. Starý japonský výraz pre pohreb je hofuru, ktorý znamená odhodiť niečo. A slovo pre mŕtvolu znie nakigara, ktoré by sme mohli preložiť ako prázdne pozostatky. Pripomína slovo nukegara, označujúce odhodenú kožu hada alebo tvrdú schránku hmyzu. Slovom, je to vec, ktorá nemá nijaké použitie ani zmysel. A podľa starej obyčaje sa telesné pozostatky jednoducho nechávali pohodené v lesoch či na poli, ako každý predmet, ktorý odhadzujeme.
Svet mŕtvych sa podľa pôvodných šintoistických predstáv nachádza niekde na nebi. Život na onom svete sa podobá životu na tomto svete, s tou výnimkou, že tam sa všetko robí naopak. Na zemi používame pri chôdzi nohy, na onom svete chodia hore nohami. Tu si zakladáme pravú stranu kimona pod ľavú, na onom svete zasa ľavú pod pravú. Keď je na zemi ráno, vo svete nebohých je večer, keď my máme leto, oni majú zimu a tak ďalej.
Táto predstava záhrobia ešte prežíva v dnešných japonských obyčajach. Napríklad večer pred pohrebom sa bdie pri nebohom. Je to pozostatok starého zvyku pochovávať nebohých začiatkom noci, lebo neskorý večer zodpovedal skorému ránu vo svete mŕtvych. Keď vyprevadili dušu nebohého v tomto čase, stihla ešte v ten deň prísť k predkom, ktorí na ňu čakali na onom svete. A dodnes Japonci pochovávajú nebohých tak, že ľavú stranu kimona zakladajú pod pravú.
Za zmienku stojí, že týmto predstavám o záhrobí je cudzí rozdiel neba a pekla. Mnohé vyspelejšie náboženstvá obsahujú túto koncepciu dvoch rozdielnych miest určenia nebohých duší a pritom vždy nejaká postava vynáša nad človekom po smrti rozsudok. V japonskej tradičnej šintoistickej viere nie je zmienka o posmrtnom nebi či pekle.
Podľa šintoistických predstáv takmer všetci odchádzajú po smrti na onen svet. V niektorých prípadoch však duše odmietajú odísť, lebo priveľmi lipnú na svete živých, a ak bol niekto zaživa naozaj zlý, môže sa stať, že duchovia predkov odmietnu privítať na onom svete jeho dušu. V takýchto prípadoch pochovávajúci kňaz musí dvojnásobne vrúcne vzývať bohov, aby nadobudol istotu, že duša naozaj odišla na onen svet.
Všetky duše, ktoré sa odoberú na onen svet, sa stávajú kami. Slovo kami sa v tomto kontexte zväčša prekladá ako boh (s malým b), hoci v skutočnosti označuje každú bytosť, ktorá je mocnejšia ako normálny človek. Napríklad aj hady, vlky, líšky a iné zvieratá často škodiace ľuďom sa pokladajú za kami.
Podľa šintoistických predstáv teda duše nebohých odchádzajú do podsvetia a tam žijú s príbuznými viac-menej rovnako ako na zemi. Navyše obidva svety – svet živých a svet nebohých – nie sú od seba odrezané. Duchovia nebohých sa pravidelne, štyri razy do roka, vracajú na tento svet – na Nový rok, uprostred leta a v čase jarnej i jesennej rovnodennosti. Trávia približne tri dni s rodinami potomkov, ktoré ich obsluhujú a potom ich odprevádzajú na spiatočnú cestu do záhrobia. Obyvatelia tohto sveta obsluhujú duchov predkov počas týchto štyroch návštev preto, aby si zabezpečili ich priazeň až do konca roka.
Duše nebohých sa podľa šintoistickej náuky po istom pobyte v záhrobí opäť narodia na tento svet. Rodiny manželov sa vopred dohodnú, ktorý predok sa vtelí do
novorodeniatka. Keď dieťa príde na svet, jeho rodičia zvolajú: „Toto dieťa sa celkom podobá na starého otca (prípadne na niekoho iného). Iste je to jeho prevtelenie. Pomenujme ho podľa neho.”
Tomuto verili Japonci pred príchodom budhizmu, ale zdá sa mi, že táto viera sa udržala v Japonsku dodnes. Obyvatelia Japonska sú zväčša šintoisti aj budhisti súčasne. Nevidia v tom nijaké protirečenie.
Vo všeobecnosti platí, že obrady týkajúce sa nebohých patria do právomoci budhizmu, kým obrady týkajúce sa živých predstavujú sféru šintoizmu. Presnejšie povedané, budhistické obrady sa používajú pri pohreboch, každoročných spomienkových bohoslužbách, ale aj v čase Nového roka, letného slnovratu a sviatkov rovnodennosti, súvisiacich s nebohými. Šintoistické obrady sa konajú pri svadbách, oslavách narodenín a vo sviatok šičigosan, keď majú chlapci päť rokov a dievčatá tri a sedem rokov.
Pôvodne boli, prirodzene, všetky obrady šintoistické, ale keď sa zjavil na scéne budhizmus, prisvojil si kľúčové obrady – teda tie, ktoré sú zasvätené prechodu z tohto na onen svet. Šintoizmus si podržal iba sobášne obrady a iné obrady týkajúce sa sveta živých.
Ťažko zistíme, ako sa budhizmus zmenil, keď sa udomácnil v Japonsku, ale budhizmus, ktorý sa rozvinul v Japonsku a získal si priazeň Japoncov, je dosť odlišný od budhistického náboženstva, ktoré pôvodne založil v Indii Sákjamuni čiže Gáutama Buddha a jeho prívrženci.
V Sákjamuniho budhizme duše putujú medzi šiestimi sférami života a všetky sa dajú pokladať za miesta utrpenia. Ľudia a vlastne všetky živé tvory sa narodia zakaždým, keď zomrú, a preto ich čaká večný cyklus utrpenia. Podľa tejto doktríny ľudia uviazli v tomto nekonečnom cykle pre svoje vášne.
Jediné východisko z tohto cyklu poskytuje víťazstvo nad týmito vášňami. A to si vyžaduje život podľa prikázaní, meditácií a štúdia.
Vďaka takémuto životu človek má nádej, že dosiahne stav tichého osvietenia – čiže nirvány – a ten mu umožní naveky opustiť svet utrpenia. Inakšie povedané, byť budhom znamená vyslobodiť sa z cyklu reinkarnácie.
V tejto forme budhizmu sú kandidátmi na „budhovstvo” len ľudia. A aj tí sa môžu stať budhami len prostredníctvom náboženského vzdelávania vrátane umŕtvovania zmyslov a štúdia. Keď sa však budhizmus udomácnil v Japonsku, dramaticky sa zmenil.
Na rozdiel od pôvodného učenia, podľa ktorého sa môžu stať budhami iba niektorí ľudia, v Japonsku sa tento diapazón postupne rozšíril na všetkých ľudí, ba aj na iné bytosti.
Približne v desiatom storočí vznikla vplyvná filozofická škola, ktorá učila, že „budhami sa môžu stať aj hory a rieky, byliny aj stromy”. Slovom, schopnosť stať sa budhami rozšírili z ľudí na ostatné živé tvory, ba aj na neživé predmety.
Táto filozofická škola vytvorila základňu pre rozličné prejavy budhizmu, ktoré sa neskôr vyvinuli v Japonsku, hoci metódy vedúce k cieľu sa líšili od sekty k sekte.
Napríklad takzvaná sekta Džódo-kjó (budhizmus Čistej zeme), ktorá predstavuje jeden z hlavných prúdov budhistického náboženstva v Japonsku, učí, že osoba, ktorá odrecituje vetu „Namu Amida Bucu” (chvála buď Budhovi Amitabhovi) sa určite narodí v Čistej zemi ako budha. Sekta Ničiren (známa aj ako Lotosová sekta), založená v trinástom storočí Ničirenom, učí zasa, že človek sa môže stať na tomto svete budhom, keď odrecituje „Namu Mjóhó-renge-kjó” (t.j. chvála buď Lotosovej sútre). Naproti tomu zen-budhizmus predpisuje zazen, svojskú formu meditácie ako návod stať sa budhom.
Inou svojskou vlastnosťou japonského budhizmu je bežná obyčaj dávať nebohým posmrtné mená. To sa pokladá za dôkaz, že nebohý sa stal budhom. Dodnes sa o mŕtvych v Japonsku hovorí, že sú Hotoke-sama čiže budhovia. Keď sa teda budhizmus ujal v Japonsku, absorboval vplyvy tradičného šintoistického učenia, že po smrti sa všetci ľudia stávajú „kami” čiže bohmi.
Ďalšia zaujímavá paralela medzi japonským budhizmom a pôvodnou šintoistic-kou vierou je doložená v Džódo šinšú, t.j. v pravej sekte Čistej zeme. Založil ju v trinástom storočí Šinran a dodnes patrí medzi najvýznamnejšie sekty. Šinran kázal o hodnote dvoch druhov „eko”. Tzv. „oso-eko” znamená, že sa človek narodí v Čistej zemi, čiže v raji. To učil už Šinranov učiteľ Honen v dvanástom storočí. Šinran pridal k jeho náuke „genso-eko”, ktoré znamená, že nebohý sa vráti po smrti do sveta živých. Podľa Šinrana sa takto vracia na svet bodhisatva (budhistický svätec), ktorý pomáha druhým v utrpení a zachraňuje ich duše.
Inakšie povedané, vďaka metóde „nembucu” čiže recitovaniu chválospevov na Budhu Amitabhu sa človek môže dostať do raja. Ak je však bodhisatvom, nezostane v raji naveky, ale vráti sa na tento svet a pomáha blížnym v ich utrpení.
Šinran tvrdil, že praví vyznávači nembucu sú tí, čo sa vracajú do sveta živých a pomáhajú im dosiahnuť spásu. Veľmi to pripomína šintoistické predstavy o prevteľovaní.
Po stáročiach vývinu v Japonsku dospel budhizmus v Šinranovej doktríne k predstavám, ktoré až prekvapujúco pripomínajú pôvodné japonské náboženstvo.
Stručne povedané, viera vo večný cyklus života a smrti je základným prvkom nielen šintoizmu, ale aj japonského budhizmu. Bezpochyby to nie je iba japonská viera. Nie je vylúčené, že tieto predstavy boli spoločné všetkým ľuďom kamennej doby. Ľudia, ktorí žili v lese a s lesom, vyznávali pravdepodobne podobnú filozofiu. Japonsko sa vyznačuje tým, že toto primitívne myslenie sa tu zachovalo lepšie ako inde.
Azda je to primitívna filozofia, ale hodno sa zamyslieť nad jej hodnotami. Moderná veda poukazuje na jednotu života a na to, že živé tvory sú spolu s prostredím súčasťou jednotného ekosystému. Takisto sme sa presvedčili, že gény jednotlivca dedia nasledujúce pokolenia. Navyše, ľudstvo konečne pochopilo, že môže prežiť iba takpovediac vďaka mierovému spolunažívaniu s inými formami živočíšneho a rastlinného sveta.
Odkedy sa ľudia naučili pestovať rastliny a chovať zvieratá, pokúšajú sa podrobiť si alebo poraziť prírodu. Pritom sa začali pokladať za nadradených nad ostatnými živými tvormi. Musíme sa zamyslieť nad týmto pocitom nadradenosti, spomenúť si na múdrosť ľudí loveckého a zberateľského veku a poučiť sa zo svetonázoru dávnych čias.
Ak má japonská civilizácia nejakú hodnotu, spočíva v skutočnosti, že si zachovala výrazné stopy lesnej civilizácie, teda loveckej a zberateľskej civilizácie. V Japonsku sa udržali veľké lesy a výrazné prvky lesnej civilizácie, a to je podľa mojej mienky jedna z tých vecí, na ktorú môžu byť Japonci naozaj pyšní.

Preložil VIKTOR KRUPA

Prevzaté a digitalizované
z Revue svetovej literatúry
3-4/1995

Zdroj: homer ezine

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: